News from city

Pôvodne ste vyštudovali Právnickú fakultu. Čo alebo kto vás priviedol k učiteľskému povolaniu?
Verím, že vzdelávanie je cesta k tomu, aby sme sa na Slovensku mali lepšie. Vždy ma fascinovali nápady, ako by mohlo byť vzdelávanie kvalitnejšie, aby viac odrážalo potreby nás všetkých, aby nám išlo naproti tak, ako to potrebujeme. Po škole som chcela pracovať na ministerstve školstva a meniť vyhlášky. Nechcela som však rozhodovať od stola o potrebách ľudí, ktoré nepoznám. Presadzovať nápady, ktoré sa mi páčia, ale nemajú nič spoločné s realitou. Rozhodla som sa, že chcem ísť do terénu, za katedru. Navnímať potreby žiakov, žiačok, učiteľov, učiteliek, rodičov žiakov, ale aj škôl ako inštitúcií.

Prečo práve Teach (predtým Teach for Slovakia) a prečo práve Nitra?
Teach je dvojročný program, vďaka ktorému som mohla učiť legálne, bez pedagogického vzdelania. Samozrejme, ešte pred tým, som musela splniť veľa podmienok, celkom prísne nastavený výberový proces a mnoho hodín workshopov, tréningov, ktoré ma na učenie mali pripraviť. Teach bola pre mňa jasná voľba aj kvôli hodnotám organizácie, podpore od mentorov, mentoriek a mnoho ďalších odborníkov a odborníčok. Teach je komunita ľudí, ktorých spája téma vzdelávania. Som poctená, že v nej môžem byť.

Čo bolo tým dôvodom, prečo ste išli učiť na školu do Dražoviec?
Často si romantizujem svoj život. Robím veci intuitívne. Dražovce mi prišli magické – pri kostolíku som si hneď predstavila, ako budeme s deťmi po škole chodiť na pikniky a jesť croissanty. Nikdy sme neboli. (úsmev) Škola si ma získala tiež jej veľkosťou. Mám rada malé kolektívy. Keď sú vzťahy blízke a intenzívne. Komunikácia je jednoduchšia a rýchlejšie môžeme naskočiť na spoločnú vlnu.

Ako si spomínate na učiteľské začiatky?
V triede, ktorej som bola triedna, som prvé dni našla sedieť len pár žiakov. Povedala som si, že keď neprišli oni ku mne, prídem ja za nimi. Vybrala som sa k nim domov. Po rozhovore s rodičmi som si uvedomila, že návyky detí súvisia s tým, ako vzdelávanie vnímajú ich rodičia. Škola ich nebavila, a preto ju nepovažovali za dôležitú ani pre svoje deti. Vtedy som pochopila, že ak si chcem vybudovať vzťah s deťmi, musím začať od rodičov.

V čom vnímate najväčší progres svojich žiakov?
Každý z nich je špeciálny, má svoje silné stránky a aj tie, na ktorých spolu ešte pracujeme. Každý z nich má preto svoj osobný progres. V rámci triedy, ktorej som triedna vidím spoločné zlepšenie v návykoch. Majú lepšiu školskú dochádzku, vedia rozoznať emócie, učia sa s nimi pracovať, máme spoločné malé rutiny, ktoré robia už automaticky. Tvorenie návykov je pre mňa jedna z mojich najpodstatnejších úloh. Často je to náročné. Ak chcem trénovať disciplínu žiakov, musí byť tá moja veľmi silná a konzistentná. Vnímam, že ma pozorujú a neskôr napodobňujú. To je tá najväčšia pocta a zároveň zodpovednosť.

Ako a kedy vznikol nápad na krúžok varenia?
Pán riaditeľ mi povedal, že by som mohla viesť nejaký krúžok. V ničom extra nevynikám, nevedela som, aký krúžok by som mohla mať. Spravila som si prieskum. Milujem prieskumy! Ten dopadol jasne. Všetci chceli variť.

V čom vidíte s odstupom času jeho zmysel?
Zhrnula by som to do troch bodov. V prvom rade sa deťom páči, že na krúžku môžu byť v pozícii učiteľky. Vymenia si so mnou rolu a môžu učiť mňa. Zrazu sa zmení ich vystupovanie. Pri varení vedia, o čom hovoria, a môžu sa dostávať do líderskej pozície. Za druhé, na krúžku varenia deti vidia veľmi rýchlo svoje úspechy. Kým napríklad na matematike, kde je učiaci proces, je všetko nalinajkované, nemajú takú slobodu sa prejaviť. Na krúžku varenia zrazu kvitnú. Vidia, že im to ide a nemusia sa ani veľmi snažiť. No a v nesposlednom rade počas varenia veľa debatíme. O rôznych témach. Môžeme si budovať vzťah, viesť rozhovory, hovoriť o kultúre, cibriť ich identitu. Aj to im dodáva sebahodnotu.

Aké boli reakcie detí na začiatku a ako krúžok berú dnes?
Boli nadšené. Ja trochu menej. Museli sme si určiť pravidlá. Umyť ruky, gumičky do vlasov, nože čepelou dole. Prvé krúžky boli o rajčinách vo vlasoch, šľahačke na plafóne a palacinkách za sporákom. Teraz sme už zohratí. Už skoro všetko robia deti samé. Ja som len dozor, poradca a ochutnávač.

Ako a kedy vznikol nápad vydať knihu receptov?
Boli sme na krúžku. Už sme mali navarené. Sedeli sme pri prestretom stole a chystali sa spoločne zjesť, čo sme si navarili. Deti sa bavili o tom, aké super recepty sme vymysleli. Jedna z nich sa zasnívala, že by sme mohli mať raz takú knihu, kuchársku, hrubú, so zlatým nápisom. Ostatní ju prevalcovali, že kto by takú knihu chcel. Hneď ju zrušili. Zabolelo ma to. Tak si neverili, že si o tom ani nedovolili snívať.

Bez rozmyslu som ju v tom podporila a sľúbila, že ju vydáme. Nevedela som, do čoho idem, len som chcela, aby si uverili.

Ako ste knihu tvorili?
Veľmi amatérsky. Použili sme program canva, fotky sme fotili len mobilným telefónom. Každý mesiac sme sa stretávali na mítingoch, dávali si termíny a rozdávali úlohy. Chcela som im priblížiť projektové myslenie. Práve pomocou neho sa nám podarilo vytvoriť knihu, ktorá má svoju cieľovú skupinu, analýzu jej potrieb, samotný cieľ, aj plán aktivít, ktoré nás ku knihe doviedli.

Ako vnímate, že sa knihu podarilo vydať?
Vnímam to ako náučnú, veľmi dôležitú cestu a na jej konci krásny cieľ. Knihu sme tlačili v nitrianskej tlačiarni. S deťmi sme si boli po zásielku 300 kníh. Samé ju naložili do auta. Prví a prvé ju prelistovali. Tá atmosféra z toho dňa, to bolo krásne. Ani nedýchali.

Koľko kusov vyšlo a sú na predaj?
Vydali a predali sme 300 kníh v rámci donio kampane. Ozývajú sa nám záujemcovia a záujemkyne o ďalšie výtlačky. Veľmi si to ceníme. Veríme, že sa nám podarí dotlač.

Aké sú vaše plány do blízkej a vzdialenejšej budúcnosti?
V knihe píšeme o oslave života. Tú teraz žijeme. Neplánujeme ďalej. Užívame si, čo sme “navarili”. Plány prídu neskôr, keď to celé precítime.

• vznikla v roku 2019
• je poradným orgánom primátora mesta Nitry
• umožňuje lepšiu vzájomnú komunikáciu medzi radnicou a seniormi a zabezpečuje, aby ich hlas bol počutý
• prináša návrhy a zlepšenia v oblasti životných podmienok, rovnosti príležitostí a rovnakého zaobchádzania so seniormi a vytvárania dôstojných podmienok pre život v meste pre všetky vekové kategórie
• tvoria ju delegáti zo seniorských organizácii mesta Nitry
• má predsedníčku, tajomníčku a 11 členov týchto organizácií: Mestská organizácia JDS Nitra – Staré mesto a Chrenová, Mestská organizácia JDS Nitra – Janíkovce, Mestská organizácia JDS Nitra – Dražovce, Mestská organizácia JDS Nitra – Horné Krškany, Mestská organizácia JDS Nitra – Dolné Krškany, Mestská organizácia JDS Nitra – Zobor, Mestská organizácia JDS Nitra – Párovské Háje, Mestská organizácia JDS Nitra – Diely – Kynek, Mestská organizácia JDS Nitra – Klokočina, Združenie kresťanských seniorov Nitra – Kalvária a Zväz vojakov SR – Klub Nitra – Zobor

Čo všetko môžeme považovať za šikanu?

Pod šikanou rozumieme zámerné a opakované ubližovanie, obťažovanie, ponižovanie, prenasledovanie alebo manipulovanie jedného žiaka iným alebo skupinou žiakov s jednoznačne zlým úmyslom. V prípade šikany v kyber priestore (zneužitie informačných technológií cez sociálne siete, FB, Instagram, TikTok a iné internetové platformy) už neposudzujeme, či išlo o opakovanú aktivitu, nakoľko sa na žiaka útočilo pred zrakom veľkej skupiny pozorovateľov. Už prvé obťažovanie alebo znevažovanie na nete sa pokladá za tvrdú šikanu a tak k nej aj musíme pristupovať. Pri posudzovaní sa vždy pohybujeme na veľmi tenkom lade, lebo rozdiel medzi bežnou nevhodnou interakciou medzi deťmi, kedy si vymedzujú svoje teritórium v rámci sociálnej skupiny (patrí to k prirodzeným komunikačným situáciám v detských kolektívoch) a šikanou, je často nepatrný. Tu nastupuje skúsenosť a profesionalita učiteľov, školských psychológov a výchovných poradcov na škole, aby situáciu správne vyhodnotili.

Aký vplyv môže mať šikana na vnútorné prežívanie dieťaťa?

Včas odhalená a dobre riešená šikana nemusí mať výrazne zlé následky pre vnútorné prežívanie detí. Dobrým prístupom školy vieme predísť úzkostiam, strachom a veľkým traumám na celý život. Najhoršie je, ak po nahlásení šikany triedny učiteľ, alebo škola ako taká, vec bagatelizuje, nekoná a zametie ju pod koberec. V takomto prípade môže byť reakcia dieťaťa nevypočítateľná, môže vyústiť aj do skratovej reakcie, prípadne byť poznačená myšlienkami na smrť alebo protiútok. Mementom nám musia byť fakty z výskumu Národného koordinačného strediska pre riešenie problematiky násilia na deťoch – Prežívanie a správanie detí a mládeže na Slovensku za rok 2022, kde sa ukázalo, že len 3 % detí (9 – 17 rokov) by sa zdôverilo učiteľovi, 42 % by sa zverilo rovesníkovi a 29 % šikanovaných detí by sa nedokázalo zdôveriť nikomu. Nevrhá to veľmi dobré svetlo na kvalitu vzťahov medzi školou a rodinou na Slovensku. Po skúsenostiach z obdobia korony je načase vytvárať rovnováhu medzi formovaním vzťahov v triednych komunitách a napĺňaním akademických cieľov škôl. Výchovná funkcia školy musí byť v súčasnosti prioritou.

Aký vplyv môže mať šikana na správanie dieťaťa – aké zmeny môžu nastať v správaní dieťaťa?

Šikanované dieťa často spoznáme práve vďaka zmene správania. Empatický a všímavý učiteľ si všimne aj tie najmenšie zmeny. Obeť šikany je utiahnutejšia, pôsobí neisto až úzkostne, vyhýba sa kontaktu so spolužiakmi, prestávky trávi osamotene alebo pričasto vyhľadáva prítomnosť učiteľa. Obete šikany sa často vyhýbajú škole, narastie im počet hodín neprítomnosti pre rôzne dôvody, vyhľadávajú bezpečnú cestu domov až potom, keď už všetci ostatní odišli. Pozorný rodič si môže všimnúť, že jeho dieťa stratilo kontakt s kamarátmi, prestalo doma hovoriť o škole, často sa sťažuje na bolesti brucha, hlavy, mierne zvýšenú teplotu, vyhľadáva dôvody neísť do školy. Niektoré deti si v krátkom čase výrazne zhoršia prospech, nedokážu sa sústrediť na učenie, často im miznú veci aj drobné peniaze. Stretávame sa aj s nezvyčajným, depresívnym a ustráchaným správaním, ťažším večerným zaspávaním, nechutenstvom. Vtedy je namieste vyhľadať pomoc triedneho učiteľa alebo navštíviť detského lekára

Čo môže urobiť dieťa, ak sa cíti šikanované?

Najlepšie, čo môže dieťa urobiť, je zdôveriť sa. Vždy je po ruke niekto, komu dôveruje, súrodenec, kamarát, rodič, učiteľ. Ak v rodine fungujú zdravé vzťahy, dieťa veľmi pravdepodobne nájde odvahu a zverí sa so svojimi pocitmi a prežívaním. Najhoršie je v sebe živiť pochybnosti, nebodaj mať pocity vlastnej viny. Deti často hľadajú chybu v sebe a nahovárajú si, že dali podnet na agresívne správanie voči nim.

Čo môže urobiť rodič, ak má pocit, že jeho dieťa je šikanované?

Navštíviť svojho triedneho učiteľa a zdôveriť sa. Ak vzťah dôvery medzi rodičom a učiteľom nie je dobrý, vždy sa v učiteľskom kolektíve nájde niekto, na koho sa cez EDUPAGE alebo osobne môže rodič obrátiť a požiadať ho o pomoc pri riešení šikany. V posledných rokoch máme na školách podporné tímy, ktoré vedia podať rodičom pomocnú ruku.

Ako by sa mal zachovať rodič, ktorý zistí, že jeho dieťa šikanuje?

Zrelý, v hodnotách uprataný rodič, by mal spozornieť, porozprávať sa so svojim dieťaťom, následne navštíviť triedneho učiteľa, priznať farbu a oznámiť mu svoje zistenia. Stretol som sa vo svojej praxi aj s takýmito uvedomelými rodičmi. Vedeli, že ich dieťa potrebuje životnú lekciu aj s následkami ešte v tomto detskom veku, aby sa v budúcnosti nič podobné neopakovalo. Žiaľ rodičov, čo agresívne správanie svojich detí zatĺkajú, je o čosi viac.

Ako by mala postupovať škola, ak má informáciu, že dochádza k šikanovaniu?

Ak dieťa alebo jemu blízki ľudia nájdu odvahu a oznámia učiteľovi, že sa v triede niečo deje, je veľká šanca, že sa šikana dôkladne prešetrí, zdokumentuje a následne vyrieši podľa osvedčeného spôsobu. Keď nájdu rodičia a obete podporu u triedneho učiteľa, šikana sa môže stopnúť hneď na začiatku, (vtedy keď ide o počiatočné štádiá šikany  – výsmech, vylúčenie, ohováranie, bitky, facky, strkanie, t. j. zjavné psychické a fyzické útoky) a všetci zúčastnení dostanú možnosť sa „preliečiť“. Pomoc ponúkame obeti, agresorom, celej triede, využívame pritom podporný tím na škole tvorený učiteľmi, školským psychológom, vedením školy, v prípade potreby využijeme aj krízovú intervenciu zvonka.

Aké dôsledky môže mať neriešená šikana (na obeť, na agresora, možno na celý kolektív…)?

Neriešená šikana môže prerásť do obrovských rozmerov. Stane sa bežným komunikačným štandardom, vzniknú hniezda šikany v jednotlivých triedach a šikana sa stane tolerovanou normou v školskom prostredí. Vtedy už zvyčajne nastupujú médiá, policajný zbor, intervenčné krízové tímy, školská inšpekcia a trestné oznámenia. Medializované prípady by mali byť zdvihnutým prstom pre každého riaditeľa, aby na každej škole bola normou nulová tolerancia šikane.

V čom sú z vášho pohľadu najväčšie zlyhania v danej oblasti? Čo je potrebné zmeniť?

Možné zlyhania vnímam ako obavu priznať si, že šikana sa môže udiať všade, aj v mojej triede, aj na mojej škole. Život v sebaklame, že nám sa to nemôže stať. Môže sa to stať každému. Je veľmi dôležité budovať zdravé rešpektujúce vzťahy medzi žiakmi, rodičmi a učiteľmi, otvorene sa rozprávať o všetkých témach, o prežívaní, pocitoch, obavách i strachoch. To je pomalá, ale fungujúca cesta k rešpektujúcej komunikácii, dôvere, úcte a skutočnej prevencii sociálno-patologických javov na školách.

https://www.sikana.sk/o-sikane/
https://www.odpisemeti.sk/o-sikane
https://ipcko.sk/
https://eduworld.sk/cd/dominika-neprasova/4617/ako-by-mala-pri-sikanovani-skola-postupovat